Ilúzie a fakty o seredskom kaštieli

Spôsob podávania informácií niektorými pisateľmi je často poznačený neúplnosťou. Poznávame povrch udalostí, ale do hĺbky problému nik nejde. Preto rýchlych súdov a ľahko prijateľných názorov, ktoré nie sú podložené žiadnym argumentom,  pribúda  ako húb po daždi.

              

V článku J. Kovaroviča „Zákaz vstupu“ je veta : „Seredský kaštieľ sám prežil históriu, za posledných tridsať rokov len chátra, dožíva.“  

Nie je to ani len tretina pravdy! Pretože ak by to pravda bola, tak by pred tridsiatimi rokmi  musel byť kaštieľ ak nie v bezchybnom tak prinajmenšom veľmi dobrom stave. A to určite nebol.  Poďme teda do minulosti a pripomeňme si fakty.

 

Citujem z publikácie  Občianskeho združenia Vodný Hrad Šintavský hrad vykopaný – zakopaný (2006). Osud kaštieľa v 20. storočí   Sereďské panstvo v roku 1912 odkúpil barón Henrich Ohrenstein, ktorý zomrel v júli 1919. Dedičom na čele s jeho synom Jurajom bol park aj s kaštieľom, vzhľadom na zmeny po rozpadnutí Rakúska - Uhorska, definitívne pririeknutý až v roku 1925. Zároveň boli stanovené podmienky jeho vlastníctva - napr. majiteľ musí zachovať jeho pôvodné umelecké zariadenie, sprístupniť park širokej verejnosti a pod. Členovia rodiny Ohrenstein sa hlásili k židovskej národnosti a preto sa ich dotkli aj protižidovské opatrenia v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. V roku 1941 prevzal ich majetok do svojej správy Štátny pozemkový úrad v Bratislave, ktorý ho v októbri roku 1942 odpredal Štúdijnej základine za 4 milióny korún. Budova bola vo veľmi zlom stave, lebo v posledných rokoch nebola trvale obývaná a udržiavaná. V septembri 1944 sa do kaštieľa nasťahovali nemeckí vojaci, ktorí spustili lavínu pustošenia kaštieľa. Tú dokončila ruská armáda. V kaštieli si zriadili poľnú nemocnicu. Drevenými časťami zariadenia, parketami a vzácnymi knihami kúrili. V parku vyrúbali vzácne stromy. Skazu dovŕšili miestni obyvatelia. Za 8 dní vyrúbali 5 ha agátového lesa. V októbri 1948 pripadol celý majetok štátu. Kaštieľ bol v roku 1949 pridelený novozriadenému okresu Sereď. Časť priestorov využívala aj mládež ako divadelnú sálu. V druhej polovici 50-tych rokov bol v časti parku postavený amfiteáter. Po zrušení okresu Sereď časť priestorov obsadila v roku 1962 Stredná odborná škola Niklovej huty a od roku 1968 Dom detí a mládeže. Divadelná sála sa v roku 1969 premenila na zámockú vináreň. V tomto období bola budova kaštieľa i park dobre využité a relatívne dobre udržiavané. V 80-tych rokoch sa mala uskutočniť generálna obnova kaštieľa a historického parku. V roku 1986 sa začalo s rekonštrukciou kaštieľa, ale v roku 1993 prešiel do majetku mesta, ktoré o neho úplne stratilo záujem. Archeologický výskum, ktorý začal v roku 1983, sa nedokončil a archeologické plochy boli v roku 1995 zahrnuté zeminou. Mesto sa snažilo predať kaštieľ za korunu ale nikto ho nechcel. V roku 2004 mesto založilo vlastné Mestské múzeum, v ktorom sú vystavené predmety nájdené pri archeologickom výskume, a za odbornej pomoci Občianskeho združenia Vodný hrad začína pripravovať projekt reálneho využitia sereďského kaštieľa (2007).

 

S obsahom citovaného textu by som hádam aj súhlasil nebyť dvoch viet.

 

Prvá -  „V tomto období bola budova kaštieľa i park dobre využité a relatívne dobre udržiavané.“ Mnohí sme mali možnosť vidieť  ako sa štát i mesto vtedy „starali“ o kaštieľ. V bastióne najprv skladované uhlie, potom sudy s vínom, pamiatka-nepamiatka, každý kto užíval časť kaštieľa si priestory upravoval podľa vlastného uváženia, staval priečky, na pôvodnú podlahu lial betón. Strecha bola všetkých a nikoho a keď statici upozornili na vyhnité trámy nad vinárňou nasledovalo vypodloženie, aby sa strop nezrútil. Vináreň skončila. Rovnako ako aj všetky aktivity, ktorými užívatelia kaštieľ   „vybývali“ (aké užitočné a aktuálne slovo v ostatnej dobe) a pred zrakmi nás všetkých, vrátanie pamiatkového úradu sme ponechali kaštieľ svojmu osudu.

 

Druhá - “ V roku 1986 sa začalo s rekonštrukciou kaštieľa, ale v roku 1993 prešiel do majetku mesta, ktoré o neho úplne stratilo záujem.“  je vzorovou ukážkou ako niečo povedať ale zamlčať podstatu. Našťastie žijú ešte pamätníci. Obrátil som sa na toho najpovolanejšieho. Vtedajšieho primátora Serede pána Vladimíra Benu. K prevzatiu kaštieľa mi povedal, že štát sa vtedy (r. 1993) zbavoval majetku a Sereď dostala kaštieľ ako danajský dar v rámci delimitácie.O kašteľ nik nežiadal. Nielen o kaštieľ. Takto sme prišli k rozostavanej škole na Garbiarskej ulici, rozostavanému  kúpalisku, nedokončeným bytom na Dolnomajerskej ulici a ku všetkým tzv. štátnym  bytom spravovaným  Okresným bytovým podnikom Galanta s vysokým modernizačným dlhom.  K spôsobu začatej rekonštrukcie kaštieľa V. Beno uviedol, že bola nekoncepčná, pretože začala úpravami interiérov namiesto toho, aby bola najprv zrekonštruovaná celá strecha. Spomínanú nekoncepčnosť  a dokonca neodbornosť potvrdzuje aj aktuálne stanovisko odborníkov, ktorí hovoria, že Pamiatkostav Žilina pri rekonštrukcii strechy nad bastiónom urobil niečo, čo malo vyzerať úplne inak. Medzera medzi korunnou rímsou a okrajom strechy je tam dodnes.

 

Stručne a jasne. Tvrdenie, že kaštieľ posledných tridsať rokov chátra, nie je pravdivé ani objektívne. Jeho chátranie  začalo v skutočnosti rokom  smrti vlastníka Henricha Ohrensteina v roku 1919. V rokoch socialistického užívania bol kaštieľ iba na akejsi „umelej výžive“. Archeologický výskum začatý v roku 1983 „sa nedokončil“.  Vďaka tejto dokonale zahmlievajúcej informácii sa Seredčania nikdy nedozvedia, kto ho začal a prečo ho nedokončil.  Môžeme iba dedukovať, že to boli príslušné štátne orgány, a príčinou nedokončenia nedostatok financií.   Vidina rekonštrukcie a znovuzrodenia historickej budovy je stále silnejšia ako pragmatické posúdenie finančných možností mesta s reálnym pohľadom na možnosti jeho využitia. Táto vizuálna halucinácia pretrváva v mysliach mnohých občanov a aj v hlavách niektorých ich zástupcov v mestskom parlamente stále. Všetci unisono voláme po rekonštrukcii kaštieľa. Iba máloktorí si uvedomujú, že bez vonkajších zdrojov (fondov) to mesto nezvládne. Vôbec neberú do úvahy, že jednou z podmienok pri použití financií z fondov je nekomerčné využitie zrekonštruovaného objektu. Že obnovený kaštieľ spotrebuje  niekoľko tisíc Eur ročne na pokrytie režijných nákladov (teplo, svetlo, voda, bežná údržba), oproti ktorým bude mizivý príjem  zo vstupného napríklad na výstavy. Toľko  komentár k prvému výroku J. Kovaroviča.

 

Tých  neúplných a sporných výrokov je tam ale viac. Napríklad. „Radnica prišla o 836 tisíc eur, ktoré mala dostať z ministerstva kultúry.“  Presnejšie. Prvá komisia, ktorá náš projekt posudzovala s príspevkom súhlasila, a ďalšia komisia ministerstva príspevok zamietla.

 

„Čo urobia zodpovední funkcionári mesta (MsÚ) Sereď je z časti v ich rukách.“

 

Žiaľ rekonštrukciu kaštieľa môžu funkcionári mesta ovplyvniť naozaj  len z časti. Tak ako aj  v rokoch  1994-1998, 2002-2006 a 2006-2010, keď bol poslancom mestského zastupiteľstva aj autor článku pán Jozef Kovarovič. Existuje pravdaže cesta postupnej rekonštrukcie, ktorou ide Galanta. Každý rok desiatky tisíc na niektorú časť kaštieľa. Povedzme 100 tis. € ročne. Za desať rokov milión eur. Plus desiatky tisíc na réžiu. Návratnosť nulová. Prenesené do reči čísiel – každoročne sa zvyšujúca strata kaštieľa ako samostatného strediska. Koľko to bude na strane výsledku najstaršej budovy v majetku mesta?  Ale kde sú ostatné, denné  potreby obyvateľov mesta?

 

Kde ostali potrebné rekonštrukcie tridsiatichšiestich kilometrov ulíc, chodníkov, parkovísk, výstavba nových parkovísk a parkovacích plôch, údržba verejných priestorov, kosenie, výsadba, orezávanie krovín a stromov, likvidácia odpadov, rekonštrukcie základných škôl, materských škôl, modernizačné práce na ostatných budovách mesta, rozširovanie pochovávacieho poľa, regenerácie vnútroblokov, investičný zámer na  vybudovanie nového trhoviska, postupnej výmeny prvkov na 33 detských ihriskách?

 

Konkrétny  príklad za všetky. V Seredi máme osem budov materských škôl.V nich aktuálne 476 detí. Zateplená je iba jedna z nich. Čo je pre denný život obyvateľov dôležitejšie? Investície do skvalitnenia prevádzky MŠ, ktoré fungujú 11 mesiacov v roku, alebo investície do priestorov historickej budovy, ktorá môže byť  v kalendárnom roku reálne využitá možno až 25 dní?

 

Teraz modelový príklad. Rodina má 177-ročnú, nevyužívanú hrobku, vyhlásenú za kultúrnu pamiatku. Príslušný orgán z moci úradnej nariadi rodine vykonať rekonštrukčné práce presahujúce dvojnásobok celoročného príjmu vlastníka.  Časť rodiny chce hrobku zachrániť za každú cenu. Čo bude lepšie? Vziať si úver a pozastaviť alebo výrazne oklieštiť nevyhnutné práce na dome, v ktorom rodina býva, alebo hľadať spoluinvestora a vonkajšie zdroje pre práce na hrobke a zabezpečiť potrebný štandard bývania pre rodinu?

 

„Predchádzajúce zriadenie (pred novembrom 1989) dalo 220 miliónov KČŠ, vtedy sa preinvestovalo pramálo, tak nech to mestu Sereď ministerstvo kultúry zohľadní.“

 

Skutočný problém je v tom, že to, čo  predchádzajúce zriadenie na seredský kaštieľ dalo, je ešte menej ako pramálo. Stopy po archeologickom prieskume fasády sú viditeľne ešte dnes. Ani na maltu na zatretie vysekaných dier nedali. Očakávať, že Ministerstvo kultúry SR bude platiť vyčísliteľný ale predsa skôr morálny dlh starý tridsať rokov, je už naozaj pohyb v krajine zázrakov. Môžeme sa hrať na čarovný prútik. Dobre sa to číta aj ponúka ako nádej do budúcna.  Stráviteľné pre mladých i starých. Veď rozprávky máme radi všetci. Prečítame, pospinkáme. Ale ráno musíme vstať do práce. Pretože žijeme iba z peňazí, ktoré si zarobíme. A rozumný hospodár nemíňa viac ako zarobí.